:
Po mojich cestách

Leto v Anglicku skončilo. Časomer ukazoval 15.9. 2008. ...a my sme stáli uprostred divného letného anglického dňa pri asfaltovej ceste. Neboli sme už traja ako doposiaľ. Kamarátovi čo nám vybavil brigádu sa cesta stopom až na Slovensko nepozdávala a rozhodol sa letieť lietadlom. Mňa a Jana túžba po dobrodružstve pevne držala... a asi po štyroch hodinách čo sme opustili zelené fazuľové kráľovstvo sme sa pomocou stopovania dostali do Bristolu.

V Bristole v tej dobe bývala jedna naša kamarátka so stredoškolskej partie...a po dobrej večeri bola na programe Absolut vodka s colou. Zaspomínali sme si spoločne na dávno stratené stredoškolské časy...Slnko nás prebudilo do rozbitého rána. Deň sme strávili v Bristole a 17.9 sme pokračovali v ceste.

Okolo 14 hodiny sme dorazili do Londýna. Temža nás privítala s nádhernou inscenáciou všakovakých lodí. London eye nad mojou hlavou vyvolávalo predstavu obrovského kolesa od bicykla. Bolo to čarovné...len tak odrazu sa objaviť v Londýne.... Londýn je najväčší.... a museli by sme mu obetovať niekoľko dní... Miesto toho sme si radšej vyhliadli vyhliadkový bus. Lístky predával nejaký černoch ktorého sa mi podarilo ukecať na polovičnú cenu. Museli sme pôsobiť ako vandráci... bus zíval prázdnotou a každá libra bola dobrá...tak povolil...Za 7 libier sme sa povozili po Londýne dvaja. Bolo to skvelý pocit vidieť na vlastné oči niečo čo človek pozná len z obrázkov... Večer sme si kúpili jedno vínko ...a čas nám ubehol ako voda v Temži. Ráno sme sa zobudili v vtáčom parku pod vŕbou. Zabalený do spacákov sme sledovali budiaci sa Londýn. Bežci, psíčkari i bežný okoloidúci vytvárali kulisu londýnskeho slnečného dňa. Po raňajkách na londýnskej lavičke nasledovalo....niekoľko hodinové peškovanie a blúdenie Londýnom... Bol to však krásny pocit... doplnený o jedinečné Londýnské scenérie.

Naša cesta nás toho dňa priviedla do Doveru. Na stope nás jeden Angličan varoval že Dover je nebezpečné mesto. Mali by sme byť opatrný pretože sa v meste zvyknú schovávať utečenci. My sme toho dňa v Dovere moc nepobudli zakúpili sme si lodný lístok do Calay a „preplávali“ la Manche. Za noci sme dorazili na francúzku stranu la manchu. V Prístave sme našli sprchy...a ked sme sa v sprchách chlórovanou vodou poľudštili...vydali sme sa nájsť si nocľah. Uspokojili sme sa s malým kopčekom na ktorom stál maják. Ráno nás zobudil škrekot detí. Hneď vedľa majáku stála pravdepodobne škola alebo škôlka...V sviežom ráne sme si uvarili instantnú polievku ....

Bolo veľmi poznať ten rozdiel že už nie sme v Anglicku...kontinent nevyžaruje kultivovanosť ako ostrov. Je špinavší a nepôsobý tak bezpečne ako Británia. Kráčajúc pešky prístavným mestom, lahodiac si na francúzkej bagete nechali sme sa viesť čarom prístavu. Blúdili sme križovatkami i malými uličkami snažiac sa nájsť cestu na Paríž. Dostali sme sa k mierne svahovitému výjazdu za ktorým bol most s diaľnicou. Stačilo si počkať na niekoho kto pôjde preč z mesta ...a vezme dvoch stopárov s veľkými ruksakmi. Stáli sme tam dlho. Dosť dlho na to aby si nás všimli miestny utečenci ktorý na naše prekvapenie bývali pod neďalekým mostom. Z diaľky sa nás vykrikovali či nemáme náhodou nejaké peniaze. ...keby sme mali peňazí dosť...išli by sme asi autobusom...:-) V gatiach sme ale obaja mali.... schovaných dosť peňazí na to aby sa týmto asi desiatim chlapcom oplatilo nás minimálne okradnúť. Našťastie nám uverili .. a boli hneď kamarátskejší keď sme na nich pôsobili ako vandráci. Rozhovorili sa o svojích životoch a v skratke nám ponúkli niečo zo seba. Chalani s Iránu , Iraku či Egypta... cestovali za vidinou lepšieho života... Na ostrov. Príbehy o tom ako sa pridržiavajú podvozkov na kamiónoch pri prísnej hraničnej kontrole ma mrazia na chrbte. Keď sme si prehodili pár slov ... nechali nás v kľude stopovať. V žiadnom prípade sme tam nechceli tráviť ďalšiu noc...museli sme chytiť stopa. Našťastie nám onedlho zastalo auto. Vtom okamihu to bolo síce našťastie... no o pár momentov neskôr sa nám to ako šťastie nezdalo. Vodič nás opustil uprostred viacprúdovej diaľnice a my sme naše plány museli vysvetľovať francúzskej polícii...

Auto sa rútilo Francúzkou diaľnicou niečo málo cez 100km/h .... Boli sme uprostred šesť prúdovej cesty, keď šofér nečakane zastavil na zebre pred diaľničným ostrovčekom. Niečo sa nám snažil vysvetliť ale moc sme situáciu nepochopili, keďže francúzština nám bola cudzia.... Nech už mal akékoľvek dôvody ocitli sme sa v peknej kaši. Stopovanie na diaľnici je z bezpečnostných dôvodov zakázané... Autá idú prirýchlo na to aby na takom mieste naberali stopárov. Chvíľu sme tam stáli a rozmýšľali ... Obkľúčený šiestimi prúdmi rýchlo sa rútiacich aut...prejsť na okraj diaľnice bolo nad ľudské sily. Naše zúfalstvo si všimlo jedno z aut ktoré dohliada nad bezpečnosťou na diaľnici. Hneď ako okolo nás prešlo nám bolo jasné že svoje plány budeme musieť niekomu vysvetľovať. A tak aj bolo. Na zebre zastavilo francúzske policajné auto. Páni nám naznačili aby sme sa pohodlne usadili do ich auta. Vypýtali si naše občianske preukazy. ...keďže sme na ich francúzštinu nereagovali, tak na nás vybalili lámanú angličtinu ...čo sme tam robili? S počiatku som mala guču v hrdle... ľahko dôjde k nedorozumeniu a to posledné čo by som chcela, je niekomu platiť pokutu. Šťastie ale pevne stálo pri našom boku. Podarilo sa nám vysvetliť, že je to veľké nedopatrenie...že veľmi dobre vieme, že tam nesmieme ..ale to ...ujo šofér nás nechal na pospas.. sme len obyčajný dobrodruhovia čo idú stopom na Paríž... Policajti preverili našu totožnosť a vyviezli nás mimo diaľnicu na okraj malého mestečka ktorého meno sa už stratilo z mojej mysle.. Vrátili nám občianske...popriali „bon vayage“ a zmizli v nedohľadne....

Milo prekvapený sme peškovali malebným francúzskym mestečkom a hľadali miesto na nocľah... Noc sme strávili v blízkosti detského futbalového ihriska hneď vedľa krátkej rady mestských domčekov. Ráno nás okrem slnečných lúčov prebudil aj hrozný smrad vychádzajúci s poklopu neďalekej žumpy. Nebolo to ale to najhoršie. Došla nám voda. Trebalo by navštíviť nejaký miestny obchodík a doplniť zásoby.... Bola polka septembra preč...ale všade naokolo to dýchalo letom a horúčavou... bez zásob vody cesta neprichádzala do úvahy. Jano najskôr asi sfetovaný žumpovým smradom dostal ekonomickejší nápad. Zaklopal na dvere blízkeho domčeka a staršiu pani zaskočil nečakanou otázkou ..či by mu nenaplnila fľašu s vodou. Jano už posledné týždne na farme venoval samoštúdiu francúzštiny .. na cestu sa na rozdiel od mňa zodpovedne pripravoval...Keď som ale videla ako jej vysvetľuje nohami rukami svoj problém snažiac sa vyslovovať a splietať kadejaké francúzske slovíčka bolo mi smiešne. S diaľky som videla jej prekvapený no usmiaty výraz. Vďačne nám dala dve balené vody a naše dobrodružstvo pokračovalo bez nedostatkov.

Toho dňa sme „dobili“ Paríž. Niečo po 15 hodine sme vstúpili za jeho brány.Paríž...už to meno je plné romantiky, tajomna a histórie. Kúpili sme si denný lístok na metro a vydali sa v ústrety jeho tajomstvám. To že sme sa rozhodli k zakúpeniu lístku bola veľmi dobrá voľba... kto nás pozná by sa asi čudoval...pretože jazda na čierno a hlavne v cudzine by nás viac vystihovala. Toho dňa sme sa ale rozhodli ináč než bežne ... a hneď na druhej zástavke nastúpili revízori. S Janom sme sa na seba usmievali ako dve slniečka ...spokojný, že tento krát je to bez stresov. Zvyšok dňa sme využívali metro k blúdeniu Parížom...Obzerali sme pamiatky i skryté uličky a nechali na nás pôsobiť čaro parížskeho večera i septembrovej noci. Únava nás dohnala až okolo 3 hodiny ráno. Zakuklili sme sa do spacákov ...a naše sny strážila samotná Eiffelovka...spalo sa mi celkom dobre, hoc okolo nás pobehovali stáda krýs hľadajúcich niečo pod zub. Ráno... čo nasledovalo bolo jedno z najúžasnejších rán čo som zažila ...Ten pocit keď vystrčíte nos zo spacáku a prvé čo vidíte je úsmev Eiffelovej veže.... je skrátka jedinečný. Okoloidúci na nás prekvapene pokukovali...rýchlo sme si zbalili spacáky aby sme náhodou niekoho svojim nocľahom nepobúrili...a vydali sa na metro. Hneď pri vstupe nás čakalo nemilé prekvapenie. Denný lístok bol síce denný...ale fungoval len v dátum zakúpenia...naša predstava toho že sa budeme voziť 24 hodín po Paríži sa rozplynula. Na druhy deň bol lístok úplne nefunkčný...čo nás doháňalo k zúrivosti...obzvlášť preto, že táto sranda tehdá stála 25 eur.... Keďže sme sa cítili oklamaný, svoje sklamanie sme demonštrovali cestou na čierno. Prehadzovali sme si ťažké batohy a skakali parkúr cez zabrany. Naše cestičky už nesmerovali k Parížským pamiatkam...ale hľadali sme cestu von z mesta. Stopovanie v takýchto obrovských mestách je veľmi náročné. Celá politika stojí na tom nájsť tu správnu cestu po ktorej vodiči skutočne idú z Paríža preč. Prvý deň sme stopovali do večerných hodín... bezúspešne.

Okolnosti nás prinútili utáboriť sa v Paríži aj druhú noc.. Blúdiac nočným Parížom sme narazili na ohradený park...preliezli sme vysoký špicatý plot po vzore miestnych bezdomovcov a noc sme prečkali vo vyschnutej fontáne. Ráno začalo hubovou instantnou polievkou. Toho dňa sme už mali Paríža plné zuby a všetku svoju energiu sme nasmerovali na únik z mesta. Stopovanie z takého mesta by bola najskôr otázka niekoľkých dní, rozhodli sme sa uľahčiť si cestu vlakom. Nekúpili sme si lístky a tŕpli sme až do šiestej parížskej zóny...pripravený kedykoľvek vybehnúť z vlaku. Za svoju trúfalosť sme boli odmenený. Vlak sme opustili o jednu zástavku skôr než sme mali v pláne... Keď som z brzdiaceho vlaku videla skupinku šiestich revízorov oblial ma pot ... nasledujúci postup bol jasný ako facka. Postavili sme sa za vystupujúci dav a tvárili sa nenápadne. Misia dopadla úspešne...a naša cesta nerušene pokračovala smer Montargis...

Za Parížom sme chytili stopa pomerne rýchlo ...bolo únavné celé dni len stopovať. Ce...